Vývoj koňa ako jedného z jedincov dokonalého živočícha z radu cicavcov, je klasickou ilustráciou postupného vývoja tvorstva, najmä pokiaľ ide o zmeny tvarov tela, stavby končatín a štruktúry zubov a tráviaceho systému. Na začiatku vývojového štádia je dosť ťažké rozlíšiť predkov koňa od predkov nosorožca alebo tapíra, pretože sú pravdepodobne spoloční, čo potvrdzujú mnohé spoločné znaky. Nosorožec a tapír zostali v pralese, nemuseli sa prispôsobovať okoliu, a preto si zachovali pôvodnejšiu formu, formu vyhovujúcu životu v pralese. Vývojová cesta koňa viedla k životu na suchšom a drsnejšom teréne, preto sa musel týmto podmienkam prispôsobiť.
So zmenou podmienok prostredia kryštalizoval sa aj vývoj koňa od päťprstých cicavcov veľkosti líšky až po dnešnú formu a veľkosť ( stavbu ) konského tela. Predpokladá sa, že predchodcovia koní žili pôvodne v jednotlivých geologických periódach v pralesoch, kde pôda bola mäkká, často až rozbahnená; tu bolo výhodnejšie našľapovať na niekoľko prstov čiastočne od seba vzdialených.
Zmenou geologických periód menili sa aj podmienky prostredia a života, pôda sa vysušovala, pribúdali stepi, súčasne pribúdali aj rýchlejší prenasledovatelia pôvodných predkov koňa. Na zachovanie existencie potomstva bolo potrebné dosiahnuť väčšiu rýchlosť. Končatiny sa prispôsobovaním postupne predlžovali, jednotlivé prsty sa skracovali, tým sa váha tela prenášala len na jeden, a to najdlhší, tretí prst, ktorý mal na poslednom článku kopyto. A tak dnešný kôň je jednokopytník, hoci jeho predkovia boli viacprsté nepárnokopytníky.
Paleontológovia na základe nálezu úplne zachovaných kostier starších i mladších predkov koní v treťohorných vrstvách zostavili vývojový rad vlastných koní, ktorý sa začína formou nazvanou „ Eohippus“. Eohippus dosahoval veľkosť líšky, mal pomerne krátku hlavu, 44 zubov, krátky krk, pružný klenutý chrbát a pomerne dlhé končatiny naznačujúce prispôsobovanie sa na získavanie väčšej rýchlosti. Na predných končatinách mal päť prstov, z ktorých len štyri boli zakončené malým kopýtkom. Na zadných končatinách mal Eohippus tiež päť prstov, z ktorých však len tri mali kopýtka, prvý a piaty prst boli krátke a nedotýkali sa zeme.
Nástupcom Eohippa v strednom eocéne bol „ Orohippus“, ktorý sa veľkosťou tela veľmi podobal Eohippovi; bol však štíhlejší, s dlhšou hlavou a jeho panvové končatiny boli nápadne dlhšie. Na hrudníkových končatinách mal štyri prsty, na panvových len tri prsty a chrup bol čiastočne zredukovaný. V staršom eocéne a začiatkom oligocénu najrozšírenejším typom cicavca bol „ Mezohippus“, ktorý vpredu i vzadu našľapoval na tri prsty, tretí prst bol zjavne silnejší a pri chôdzi bol najviac zaťažený. Končatiny mal veľmi štíhle, bol asi 50 cm vysoký a pravdepodobne veľmi rýchli v pohybe.
Koncom oligocénu a začiatkom miocénu prešiel Mezohippus vo niečo väčšieho „Miohippa“, z ktorého stepnej formy sa v Severnej Amerike vyvinul rod „Parahippus“ veľkosti malého pony.
V strednom miocéne z rodu Parahippus vznikli niektoré variácie formy „Meryhippus“ a z nej ďalej tri nové druhy equidov, pricom rod „Pliohippus“ v policéne bol najbližšou formou Meryhippa.
Z Pliohippa sa cez formu „Plezippa“ postupne v hornom pliocéne vyvinula forma pravého kona „Equus“. Pravé kone našľapovali ako dnešné kone na koniec tretieho prsta, ostatné prsty postupne zakrpateli a na nohe nezostali po nich zvonka ani stopy. Len na záprstnej (metacarpus) a podpätovej (metatarsus) kosti sa vzadu z oboch strán nachádzajú dve pozdĺžne, hrotom zakončené bodcové kosti, ktoré sú zvyškami u predchodcov koní dokonale vyvinutého druhého a štvrtého prsta. Bodcové kosti prispievajú k podpore zápästného (carpus) a pätového (tarsus) kĺbu.
V priebehu fylogenetického vývoja aj chrup koní prekonal pomerne veľa zmien. Z pôvodného chrupu, ktorý sa vyznačoval krátkymi, tupými, hrbolatými stoličkami, sa postupne vyvinul chrup bylinožravca s dlhými, hranolovitými stoličkami so zložito utváranými trecími plochami.
V súvislosti s vývojom chrupu a čelustí utvárala sa aj tvarová časť hlavy a očnice sa posunuli dozadu. Pomerne krátky krk predchodcov koní sa v dôsledku zvyšovania a predlžovania končatín, ako aj výživy, ktorá pozostávala prevažne z paše, postupne predlžoval. Podobne sa v dôsledku zlepšených podmienok výživy ako aj výberom zmenil i tvar a veľkosť tela koňa.
Prvé záznamy o zdomácnení zvierat pochádzajú z Cíny z obdobia asi 3400 rokov pred našim letopočtom. V Babylone sa našli správy o koňovi až z 8 storočia pred naším letopočtom, v Turkestane asi z obdobia 7000 rokov pre naším letopočtom a v Egypte asi 5000 rokov pred naším letopočtom. Chov a zdomácnenie koňa súvisí pravdepodobne s obrábaním pôdy, pretože kôň bol známy v Mezopotámii, Babylone a v Egypte, kde sa pôda už v tom čase obrábala.
Podobne ako pri pôvode koňa je dnes ešte veľa nejasného, i rozdelenie koní na jednotlivé plemenné skupiny podlieha hypotézam.
Na základe podrobnejšej kraniologickej analýzy jednotlivých plemien koní a ich porovnania s lebkami divých koní, viedenský zoológ a paleontológ Otto Antonius rozdelil plemená domácich koní do týchto skupín:
- skupina koní mongolských
- skupina koní východných ( orientálnych )
- skupina koní západných ( okcidentálnych )
tnoegfdelighBtjgreapu
(HermaAsd, 31. 5. 2021 2:49)